Špecifickým vyjadrením spomínaného „Božieho mlčania“ je v našom geografickom okruhu zvyk stavania tzv. Božieho hrobu. Ako v r. 2008 uviedol liturgista Peter Caban, „zvyk ukladať sochu zomretého Krista do hrobu k nám prišiel z Východu

Zvyk ukladať sochu zomretého Krista do hrobu k nám prišiel z Východu, asi z Jeruzalema, a udomácnil sa aj v západnej liturgii. Dodnes sa však uchoval len v krajinách strednej Európy bývalého Rakúsko-Uhorska. V niektorých krajinách hrob strážia rytieri (Grabensritter), k...torí v rytierskom výstroji neprestajne, teda aj v noci, strážia Boží hrob od skončenia veľkopiatkovej liturgie až do začiatku veľkonočnej vigílie“ (in: Katolícke noviny, č. 12/2008, s. 26). Aj u nás majú mnohí, predovšetkým predstavitelia staršej generácie v živej pamäti zvyk – dodnes vo viacerých slovenských lokalitách živý – takejto stráže alebo bdenia pri Božom hrobe. Úlohu strážcov však na rozdiel napr. od Rakúska či Bavorska plnia príslušníci miestnych hasičských zborov, oblečení pri tejto príležitosti do slávnostných uniforiem.